pondelok 25. júna 2012

Zuzana Tlučková Potešila by som sa vážnejšej úlohe [31.3.2012]


Nedávno oslávila významné životné jubileum, v diváckej ankete OTO sa dostala medzi najpopulárnejšie herečky v dramatickom seriáli a momentálne pracuje na novom predstavení. Na stretnutie prišla s malou čivavou priamo z divadelnej skúšky.

O čom je nová hra Bistro na SNP, v ktorej práve hráte?
Zuzka: Je to pripomienka nežnej revolúcie. Ide o komický pohľad na zmeny, ktoré sa udiali, na ľudí, ktorí ich zažili, ako ich poznačili a ovplyvnili. Premiéra bola v divadle Heineken Tower, ale je to hlavne predstavenie na vývoz, takže si myslím, že s ním budeme viac-menej cestovať po Slovensku.

Na skúšky ste si brali aj vašu čivavu. Ako sa psík osvedčil?
Zuzka: Hrám majiteľku bistra, takú paničku so psíkom, takže sme skúšali, či to Frodo zvládne. Celkom poslúchal. Patrí môjmu mladšiemu synovi a musím povedať, že mi prirástol k srdcu. Prechádzky s ním sú relaxom, aj keď musím dávať pozor na väčších psov, lebo on ich rád provokuje (smiech). Priznám sa, že mi nahrádza dieťa, lebo synovia sú už na mojkanie veľkí a na vnúčence si zatiaľ ešte rada počkám, takže Frodo je akýsi medzistupeň.

Hráte v divadlách Wüstenrot, v Štúdiu L+S, chodíte na zájazdy, nakrúcate v televízii. Vyhovuje vám práca na voľnej nohe?
Zuzka: Má to svoje výhody aj nevýhody. Keď ste zamestnaný v kamennom divadle a napríklad ochorie nejaký kolega, zmení sa predstavenie a nikto sa vás nepýta, či môžete v ten večer hrať, alebo nie. Jednoducho musíte prísť. Ale keď som na voľnej nohe, najskôr sa ma spýtajú, či môžem prísť, a ak mám nejaký iný záväzok alebo som odcestovaná, nemám z toho problém. Je to skôr o mojej dobrej vôli. Keby som bola zamestnaná v divadle, všetko ostatné musí ísť bokom. Na druhej strane sa však musíte stále starať o to, aby ste mali prácu. Z niečoho treba platiť šeky a nikto mi zadarmo chlieb len tak nedá. Predstavenia sa časom obohrajú, stiahnu sa z repertoáru, takže človek potrebuje stále niečo nové. To sú asi najhlavnejšie za a proti života na voľnej nohe. Stále je to istý boj, ktorý vám nedovolí len si tak v pokoji sedieť. Ale myslím, že dnes nemá nikto stopercentnú istotu.

Odmalička ste chceli byť herečkou, čo vás na herectve lákalo?
Zuzka: Vlastne vôbec neviem. Nepamätám si, že by niekto v rodine šiel týmto smerom. Kedysi sa na herectvo navyše pozeralo cez prsty ako na komediantstvo. Viem len, že sa mi páčila Gina Lollobrigida. Bolo to obdobie Sophie Lorenovej, Brigitte Bardotovej. Keď som bola malá, povedala som raz veľmi hlúpu vetu, ktorej som vtedy verila, že raz budem ako Gina Lollobrigida (smiech). Odvtedy ma môj otec volal Giny. Potom som vyrástla a pochopila, že nikdy nebudem ako ona, lebo by som sa musela narodiť niekde inde. Aj tak mám však šťastie, môžem robiť to, o čom som snívala. Teraz sa teším, keď môžem hrať predstavenie alebo rolu, ktorá ma napĺňa, lebo veľakrát je naše povolanie, bohužiaľ, len o tom, aby človek zarobil.

Ako vyzerá rola, ktorá vás napĺňa?
Zuzka: Keďže už mám svoj vek, sú to úlohy zrelých žien, ktoré majú niečo odžité, majú za sebou nejaké skúsenosti. Môže ísť aj o komediálnu rolu, ale v štýle „smiechu cez slzy“. Hovoríte veci, ktoré aj humorne zhodíte, ale majú v sebe istú hĺbku. Nedávno som videla fantastický český film Muži v naději a rozmýšľala som, prečo niečo podobné nemôžeme nakrúcať aj u nás. Nejde podľa mňa o finančne náročný film, ktorý by sme si nemohli dovoliť. V niečom takom by som si veľmi rada zahrala.

Na nedávnom vyhlasovaní cien OTO 2011 ste boli nominovaná na najlepšiu herečku v dramatickom seriáli, prekvapilo vás to?
Zuzka: Áno, veľmi ma to potešilo. Takmer rok som nebola na televíznej obrazovke, ak nepočítam rôzne reprízy, takže ľudia ma vybrali na základe roly Andrey Ryšavej. Aj napriek tomu, že som OTA napokon nezískala, bola som rada, že som mohla byť nominovaná spolu s takými úžasnými herečkami, ako sú Milka Vášáryová a Didi Mórová. Potešil ma aj paradox, že som bola nominovaná za dramatický seriál, naozaj by mi nenapadlo, že sa niečo takéto môže stať.

Vzali by ste aj častejšie takéto vážnejšie úlohy?
Zuzka: Určite. Som vnímaná ako komička a aj ponuky dostávam najmä v tomto žánri. Celkom by som sa potešila, keby som dostala vážnejšiu úlohu. Možno sa ma režiséri boja obsadiť do niečoho dramatickejšieho, lebo ľudia by boli automaticky naladení tak, že keď sa na javisku objavím, bude zábava. Ale myslím si, že mi ide aj vážna poloha. Spolu s Miškom Dočolomanským sme hrávali predstavenie s názvom Posledný z milencov. Šlo o tragikomédiu, kde boli aj vážne časti a raz som si vypočula rozhovor divákov, ktorí predstavenie komentovali slovami – Ty, ona je fakt dobrá. Potešila som sa a zároveň milo pobavila. Videli ma v inej polohe a boli príjemne prekvapení. Možno by som viacerých takto zaujala.

Spolu s ďalšou komičkou, Martou Sládečkovou, ste veľmi dobré kamarátky, máte ešte podobne blízkeho človeka?
Zuzka: Áno, mám veľmi dobrú kamarátku Renátku. Obidve sú mi najbližšie a viem, že keď im zavolám aj o polnoci, tak sú ochotné vstať a prísť. Ale obrovské šťastie mám aj na ostatné kamarátky, tvoríme akýsi babinec. Vekom si uvedomujem, aké dôležité je mať naozaj dobrých kamarátov, lebo mnohé lásky môžu prísť a odídu, ale dobrý priateľ vám ostáva po celý život.

Čo vám najviac pomohlo preklenúť ťažké životné situácie?
Zuzka: Ja som, chvalabohu, nezažila skutočne ťažké životné situácie, ak nepočítam smrť mojej mamy. Odišla pred desiatimi rokmi a vtedy som naozaj mala pocit, že je koniec, že bez nej nemôžem existovať. Všetko bolo ťažké, ale tak to v živote chodí. Mám šťastie, že bola so mnou do mojej dospelosti, vychovala ma, neostala som ako dieťa bez nej a odišla, až keď som už mala svoju rodinu. Odhliadnuc od tejto ťažkej veci, je taký rozvod akoby nič. Ale keď sa pozerám okolo seba a vidím naozaj ťažké osudy, tak si vravím, že môj život je vlastne malina. Som zdravá, moji blízki sú tiež v poriadku, mám prácu, ktorá ma napĺňa. Rada cestujem na dovolenky, kam sú ochotní so mnou ísť obaja moji synovia. Ešte sa nám nestalo, aby sme sa netešili domov, aby sme si neuvedomili, ako sa máme dobre. Pre istotu zaklopem na drevo (smiech).

Máte pomaly dospelých synov, je vzácne, že s vami chcú chodiť na dovolenky...
Zuzka: Áno, už niekoľko rokov cítim, že obyčajné ležanie pri mori nie je pre nich. Preto si vždy zvolíme nejakú novú destináciu, ktorú môžeme spoznávať a vtedy sa na spoločnú dovolenku tešia.

Akým profesionálnym smerom sa chcú vydať vaši synovia? Neláka ich tiež herectvo?
Zuzka: Nie. Zatiaľ obaja študujú, starší manažment a mladší je na gymnáziu.

Ako ste kedysi zvládali dve malé deti, keď ste boli obaja rodičia herci?
Zuzka: Bolo to náročné, lebo sme boli sami, bez starých rodičov. Ale paradoxne nám pomohli fanúšičky. Po predstaveniach za nami občas prišli dve dievčatá, ktoré nás mali rady. Študovali za zdravotné sestričky a niekedy nás navštívili aj doma s tým, či nemôžu ísť kočíkovať syna. Vtedy sme mali staršieho Tomáša. Zvykli sme sa s nimi potom aj vopred dohodnúť, keď sme potrebovali, aby sa oňho niekto postaral. Bola som spokojná, lebo mal doslova odbornú starostlivosť. Keď nemohli ony, pomohli nám dokonca aj ich mamy. Po narodení Lukáša som robila dabingy, nakrúcala televízny seriál Škriatok, ale čo sa týka divadla, mala som takmer trojročnú pauzu. Priznám sa, že po takom čase bolo ťažké sa znova postaviť na javisko. Ale je to podobné ako s bicyklovaním, vraví sa, že to nikdy nezabudnete. Ide skôr len o prekonanie strachu.

Aj napriek nedávnym päťdesiatinám pôsobíte, akoby ste nestarli. Rada skúšate neinvazívne kozmetické metódy, ako sa vám osvedčili?
Zuzka: Vravím si, že kým sa ešte dá vek pribrzdiť, tak prečo to nevyskúšať takýmito kúrami. Absolvovala som mezoterapiu, drakulovu metódu a nedávno som podstúpila ošetrenie ultrazvukom. Pani doktorka z jedného medicínskeho centra, ktorého som tvárou, ma priebežne stráži, a keď vidí, že by bolo treba niečo spraviť, zavolá mi, nech prídem. Teším sa tomu, lebo sama som dosť veľký lajdák. Teraz mi každý hovorí, ako dobre vyzerám, takže to asi vidieť (smiech). Spomínam si, že keď sme kedysi hrali Kleopatru, sedela som unavená v šatni oproti zrkadlu a všimla som si aj pre výrazné líčenie, že mám jedno oko zúžené. Bola som sa radiť u plastického chirurga, či by sa mi nedalo trochu zdvihnúť a on mi začal vysvetľovať, že nie. Bolo by treba narezať pokožku hore na čele a celú ju vytiahnuť. Odmietla som a odišla. Ale neviem, možno príde čas a poviem si, prečo nie. Zatiaľ to neriešim, vyhovuje mi, ako vyzerám.

Onedlho bude Veľká noc, ako zvyknete tráviť jarné sviatky?
Zuzka: Minulý rok sme to vymysleli výborne, lebo sme spolu s Martou Sládečkovou boli na Kube. Priznám sa, že Veľkú noc nemám veľmi rada. Ešte keď boli chlapci malí a šibali, tak sa človek tešil kvôli deťom. Teraz, keď sú už veľkí, majú problém obliať ma a ani mne sa to nepáči. Snažíme sa vždy niekam odísť. Uvidíme, ako to bude tento rok, lebo mladší syn maturuje. A keďže chcem, aby sa učil, vyzerá to tak, že budeme doma. Ale minimálne aspoň ja zdrhnem do prírody. Ale veľmi sa teším na veľkonočné raňajky, vianočku natretú maslom s varenou šunkou a chrenom. Túto kombináciu sme jedávali doma a je to úžasná mňamka (smiech).














nedeľa 17. júna 2012

Zuzana Tlučková Bola som mladá a naivná [10.4.2012]


Vo februári oslávila Zuzana Tlučková päťdesiatku, hoci na to vôbec nevyzerá. Dokázala spojiť kariéru so založením rodiny a svoj herecký sen si žije dodnes.

S herectvom ste začínali ako dieťa. Na to si spomínate?
Zuzka: No pravdaže! To bolo splnenie môjho sna, vždy som chcela byť herečkou a zrazu sa to stalo. Vtedy som už rok chodila do ľudovej školy umenia a robievali sme komparz do košickej televízie. Tam, zhodou okolností a šťastnou náhodou, som sa dostala k hlavnej úlohe v mojej prvej detskej televíznej inscenácii, ktorá sa volala Kvietok sedemlístok. To si pamätám, ako keby to bolo včera. A tým sa to všetko začalo. Potom som šla do Zlatej brány, začala som v Košiciach robiť dabingy, rôzne televízne inscenácie, hrávala som v Malom divadelnom štúdiu. Bolo to úžasné obdobie, bezstarostné, a zároveň som robila niečo, čo ma veľmi tešilo a bavilo. Môžem povedať, že aj vďaka tomu som mala nádherné detstvo.

Deťom však zvykne rýchlo stúpnuť sláva do hlavy. Stalo sa to aj vám?
Zuzka: Určite som aj ja začala mať pocit, že som úplne najslávnejšia... Ale moja mama bola v tomto skvelá. Hneď ako videla, že sa mi nos dvíha dohora, klepla mi po ňom. Na druhej strane, keď som zažívala prvé sklamania, neúspechy, vtedy mi vedela dodať sebavedomie a povzbudiť ma. Takže pocitom toho, že som slávna, som si prešla už v detstve. Brala som to ako jednu zo zložiek, ktoré toto povolanie so sebou prináša.

Venovali ste sa herectvu aj na gymnáziu?
Zuzka: Z ĽŠU som prešla do Malého divadelného štúdia v Košiciach. Popritom som sa vo svojich pubertálnych rokoch vrátila do Zlatej brány, kde som vytvorila moderátorskú dvojicu spolu s hercom Jožkom Úradníkom. Hrali sme dvojicu hlúpy Jano a hlúpa Zuza. A to bolo pre mňa nepríjemné, lebo, viete, pubertálna dievčina, a keď niekto za mnou pokrikoval – hlúpa Zuza ide, tak mi to trošku aj prekážalo...

Po maturite bola teda vaša voľba jasná.
Zuzka: Nastúpila som na VŠMU v Bratislave. Tak ako som mala problém dostať sa na gymnázium, tak hladko prebehlo moje prijatie na VŠMU. Mama mi až neskôr prezradila, že si myslela, že sa tam nedostanem a bude to vyriešené.

Kto boli vaši pedagógovia?
Zuzka: Mala som skvelých pedagógov, asi najlepších, akých sme mohli v tom čase ako prváci dostať. Boli to Karol L. Zachar, Juraj Slezáček a popri nich sme mali Dušana Jamricha, Ladislava Chudíka, Ivana Letka, chvíľočku aj Viliama Záborského. To boli pedagógovia, ktorí sú dodnes pojmom. Takže pri nich sme boli naozaj maličkí, ale zároveň nám odovzdali množstvo poznatkov. Bolo to skvelé obdobie a, samozrejme, sme sa tým aj patrične vychvaľovali. Hlavne v autobuse číslo 39, keď sme sa vozili do Mlynskej doliny na internát.

Kto boli vaši spolužiaci?
Zuzka: V prvom ročníku nás bolo deväť, neskôr už len osem. Jana Bittnerová, Andy Timková, Jana Kopsová a z chlapcov Michal Gučík, Dušan Szabó, Ivan Vojtek a Miloš Chrappa.

Keď ste ako dievča z Košíc prišli do hlavného mesta, kde ste mali absolútnu slobodu, utrhli ste sa z reťaze, alebo ste boli skôr zakríknutá?
Zuzka: Ja som asi nikdy nebola utrhnutá z reťaze. Samozrejme, nejaké žúry som ako vysokoškoláčka absolvovala, dokonca raz som sa aj programovo opila.

To čo znamená?
Zuzka: Mali sme pocit, lebo však sme boli začínajúci herci, že by sme mali vedieť, aké to je, keby som to niekedy mala zahrať. Preto programovo. Bolo mi príšerne zle. Skutočne som si asi týždeň myslela, že zomriem. Odvtedy viem, kedy povedať dosť. Marta Sládečková ma chcela naučiť piť, vždy to však dopadlo veľmi zle a bola som z toho chorá. Teraz ma už bráni a hovorí – nenalievajte jej, keď povedala, že nechce, ona nevie piť! Tak je to so mnou. No vtedy sme mali pocit, že ako herci musíme skúsiť všetko. Dokonca som chvíľu aj fajčila. No pozor! Nie cigarety, ale fajku, lebo som chcela byť ako herečka zaujímavá.

A časom ste prišli na čo?
Zuzka: Že herectvo nie je len o prázdnych pózach, ale aj o neuveriteľnej pokore. Môžete mať za sebou veľa dobre zahraných postáv, no stačí jedna zlá a zrazu akoby sa všetko, čo je za vami, vymazalo a ľudia vás posudzujú podľa toho posledného výkonu.

Odkedy vás ja vnímam ako herečku, si na nejaký váš zlý výkon nespomínam.
Zuzka: To je veľmi dobre! Lebo veru ja za sebou pár takých vecí mám a to je len dobre, že sa na to zabudlo.

Hrali ste aktívne už počas školy?
Zuzka: Mala som to šťastie, že sme sa už počas štúdia včlenili do súboru Fujarovej šou, ktorá bola v tom čase v Bratislave veľkým hitom. Bolo to študentské predstavenie a my ako prváci sme nesmeli účinkovať, no pán Zachar nám povolil v ňom aspoň tancovať. A v druhom ročníku sme už zaskakovali za študentov, ktorí odchádzali do divadiel. Bolo to zlaté obdobie, vypredávali sme veľkú sálu v Istropolise, ľudia nás milovali a tešili sa z toho. A mali sme aj iné príležitosti, naozaj som bola dosť vyťažená.

Po škole ste začali účinkovať na Novej scéne.
Zuzka: Hrávala som tam od tretieho ročníka, takže to bol taký plynulý prechod. Zostala som teda v Bratislave, založila som si tu rodinu a stala sa mojím domovom.

Dnes ľudia, hercov nevynímajúc, založenie rodiny skôr odkladajú, stále majú pocit, že musia ešte niečo dosiahnuť, boja sa, že sa na nich zabudne. Bolo to kedysi inak?
Zuzka: Dnes sa všetko posúva, no myslím si, že to bolo asi rovnaké. Ja som bola prvorodičkou vo svojich 26 rokoch a na pôrodníckom oddelení sa na mňa pomaly chodili pozerať ako na raritu, že aká stará prvorodička. A aj tak som mala pocit, že som prišla o nejaké dobré roly. Tiež som sa to snažila posunúť, len aby mi, preboha, niečo neuniklo.

Boli ste dlho na materskej?
Zuzka: Nie. Keď som mala Tomáša, vrátila som sa do divadla už po pol roku a pri Lukášovi to bolo trošku neskôr, mal osem mesiacov, keď som začala znova pracovať.

Po prevrate sa z vás stala herečka na voľnej nohe. Bolo to pre vás ideálne riešenie?
Zuzka: Po revolúcii sa začali zmeny všade, takisto aj na Novej scéne. Súbor, ktorý bol dovtedy jednotný, sa začal rozdeľovať na Novú scénu a Divadlo Astorka. Začalo tam byť zvláštne napätie medzi hercami a ja som to nevedela prehltnúť. Mala som pocit, že nemôžem hrať s niekým, kto voči mne pociťuje nejakú antipatiu len preto, že som prešla do Astorky, alebo naopak. Vyriešila som si to po svojom a veľmi naivne – dala som výpoveď.


Prečo naivne?
Zuzka: Bola som temer tri a pol roka bez divadla, kým som dostala ponuku hosťovať na Novej scéne. Dosť ťažké obdobie. Viete, keď sa povie herectvo, v prvom rade sa mi vybaví javisko, až potom televízia, film a dabing. Ťažko som to niesla. Keď som sa neskôr opäť postavila na divadelné dosky, mala som pocit, že som zabudla všetko, čo sa herectva týka, hoci som za sebou mala stovky predstavení. Mala som z toho traumu, nevedela som sa na javisku uvoľniť; čo s rukami, nohami. Bolo to pre mňa trápenie. Preto si hovorím, že som bola mladá a naivná. Mala som pocit, že to výpoveďou vyriešim a nebudem mať problém stáť s kolegami na javisku. Možno by som to dnes so svojimi skúsenosťami riešila úplne inak.

Samostatnou kapitolou vo vašom živote bolo určite Divadlo West.
Zuzka: Divadlo West sa stalo takým mojím prístavom. Hoci som bola na voľnej nohe, Ľubo Roman mi ponúkol obrovský priestor, mala som tam niekoľko predstavení, niekedy aj viac ako herci, ktorí boli internými zamestnancami divadiel. Bolo to príjemné obdobie. Teraz už zostali len také útržky v podobe troch predstavení, ktoré hrávame vo Wüstenrot Teatro. Máme za sebou premiéru nového predstavenia Bistro na Esenpé. Budeme s ním cestovať po Slovensku.

Máte rada takéto zájazdové predstavenia?
Zuzka: Ale áno, robili sme tak napríklad Domáce väzenie a Márnivého ducha. Zatiaľ sme boli vždy výborná partia, a ak idete na viacdňový zájazd, máte šancu si aj trošku oddýchnuť. Pokiaľ sa po predstavení vraciate domov, je to dosť vyčerpávajúce. Ak napríklad hrám v Banskej Bystrici alebo Lučenci a po predstavení si sadnem do auta a ťahám do Bratislavy, pričom ráno už mám nejaké povinnosti, tak je to únavné. Ale pokiaľ je to trojdňový zájazd, je to spojené s oddychom aj s tým, že máme čas sa porozprávať, a je to príjemnejšie.

Vám už deti doma neplačú...
Zuzka: A to je výhoda! Naopak, ony sa tešia, keď mám takéto zájazdy a vypadnem z domu.

Čo sa týka vašej kariéry, ľudia radi spomínajú napríklad na Susedov. Určite aj vy.
Zuzka: Bol to prvý sitkom na Slovensku, sami sme nevedeli, do čoho ideme, pravdupovediac, mali sme aj veľké obavy a myslím si, že všetkých nás prekvapil úspech, s akým sa Susedia stretli.

Myslíte, že takúto vec možno urobiť iba raz v živote, alebo sa ešte stará partia môže dať znovu dokopy?
Zuzka: Neviem, dúfam, že to nie je len raz. Koniec koncov, teraz sme natočili nový pilotný diel, ktorý napísal tandem zo Susedov – scenárista Andy Kraus s režisérom Tomášom Jančom. Pevne verím, že Ci pana má šancu na úspech a osloví ľudí aspoň tak ako Susedia.

Vy máte teraz aj celkom zábavnú rolu v Paneláku. Obľúbili ste si ju?
Zuzka: Áno, je taká príjemná. Vyhovuje mi, že ma zase dali dokopy s mojím dlhoročným kolegom Paľom Topoľským, ktorý mi sústavne hráva buď manželov, priateľov, alebo milencov. A to nielen na televíznej obrazovke, ale aj v divadle. Takže si veľmi dobre rozumieme a dobre sa nám spolu hrá.