Zuzana Tlučková Wallpaper 1600x1000 [2012]

Zuzana Tlučková Dáva mi toľko lásky [07. marec 2011]

Z plastických operácií má strach, neinvazívnym omladzovacím metódam je však naklonená. „Keď mi čo i len trošku pribrzdia starnutie, budem rada. A keď mi to nepomôže, vravím si, že aj staršie herečky sú potrebné,“ prezradila Zuzana Tlučková (49).

Práve sa chystáte na zájazd s predstavením Rozmarný duch, kde na javisku vyvolávate duchov. Skúšali ste to aj v skutočnosti? Veríte na nich vôbec?
Zuzka: Niekedy áno a inokedy mi to ratio nedovolí. Tajomné a nepoznané ma nesmierne zaujíma, ale duchov som nikdy nevyvolávala, lebo som vždy pred tým mala rešpekt. Poznám však pár ľudí, ktorí tvrdia, že s nimi komunikujú.

Prihodilo sa vám niekedy čosi, čo ste si nevedeli racionálne vysvetliť?
Zuzka: Raz ako malá, keď som sedela v kuchyni, pozrela som sa do chodby a uvidela som tadiaľ prechádzať človeka so psím záprahom. Na chvíľu sa nám stretli pohľady a ten moment bol nesmierne živý. Darmo ma potom mama upokojovala, že sa mi to len zdalo. Dodnes som presvedčená, že sa zrejme otvorila nejaká iná časová dimenzia, kde práve prechádzal človek so psami.

Ako často myslíte na mamu? Aký mala život vo vašom veku?
Zuzka: Stále na ňu myslím. Asi mala ťažký život. V troch či štyroch rokoch sa stala polosirotou a v pätnástich osirela úplne, takže sa sama predierala životom. V devätnástich už bola vydatá, v dvadsiatich som sa jej narodila... Keď sa cítim životom unavená, často si hovorím, že na rozdiel od svojich rodičov mám šancu cestovať, som slobodná a mám sa omnoho lepšie, ako sa mali oni. No napriek tomu, že to mali ťažké, vytvorili nám s bratom neskutočne šťastné, pokojné prostredie, za čo som im nesmierne vďačná.

Mali zmysel pre humor?
Zuzka: Otec bol neuveriteľne vtipný človek. Spomínam si, ako si naši kúpili auto. Bola to obrovská rodinná udalosť. Otec ho držal ako v bavlnke a mama mu vždy cez víkend dala sto korún, aby nás povozil. A keďže vtedy ešte neboli autorádiá, cestou nám spievala. S bratom sme sa k nej mnohokrát pridali a otec do nášho spevu vkladal vtipné pointy a rozosmieval nás. Ale rodinný komik je aj môj brat.

Odchádzate na zájazd v čase, keď budete mať štyridsiate deviate narodeniny. Oslávite ich tam?
Zuzka: Jasné. Už sme si povedali, že to spojíme s narodeninami Zuzky Vačkovej, ktorá ich má tri dni po mojich, a urobíme si pekný žúr.

Svoj vek nesiete navonok dôstojne, bez plastík. Ako ho však prežívate vnútorne?
Zuzka: Mám obrovský strach z plastických operácií, takže ich asi nikdy nepodstúpim. Ale priznám sa, že aj ja sa trošku snažím pribrzdiť plynutie času. Pred rokom som podstúpila mezoterapiu, čiže pod kožu na tvári som si dala vpichnúť vitamíny. Nebolo to príjemné a ani som na sebe nevidela žiadny efekt. Hoci ľudia z môjho okolia mi tvrdili, že mám živšiu a žiarivejšiu pleť. Teraz som sa rozhodla podstúpiť „Drakulovu metódu“ – vpichovanie plazmy z vlastnej krvi pod kožu na tvári.

Z toho strach nemáte?
Zuzka: Keď som si predstavila injekčnú striekačku, najprv mi nebolo všetko jedno, ale my ženy kvôli kráse vydržíme veľa. Neinvazívnym omladzovacím metódam som teda naklonená. Keď mi čo i len trošku pribrzdia starnutie, budem rada. A keď mi to nepomôže, vravím si, že aj staršie herečky sú potrebné.

Navyše, aj staroba môže byť krásna.
Zuzka: Môže. Hoci, čím som staršia, tým menej si to myslím. No podstatnejšie pre mňa je, aby som bola zdravá. Lebo keď je človek nemobilný, keď si už nemôže spraviť program, ktorým si vyplní čas, až vtedy nastáva skutočný problém. Videla som to na svojej mame, ktorá bola pätnásť rokov na invalidnom dôchodku a stala sa väzňom vo svojom byte. Mala obrovský problém čo i len prejsť po schodoch a vôbec som sa nečudovala, že jej to vplývalo na psychiku. Samozrejme, keď sa to človeku stane, neostáva iné, len bojovať.V

Váš mladší syn vás vraj vlastným príkladom motivoval prejsť na racionálnu stravu. Čo to znamená?
Zuzka: Vylúčili sme vyprážané jedlá. Teraz sa u nás varia väčšinou dusené mäsá, ryža, celozrnné cestoviny a jeme celozrnné pečivo a veľa ovocia a zeleniny. I keď včera som zjedla celú čokoládu. Zažiadala sa mi asi z únavy, lebo minulý týždeň som veľa cestovala. Včera som mala prvý voľnejší deň a uvoľnenie doma pri knihe si vyžiadalo aj čokoládu. V živote sú však momenty, ktoré si treba maximálne užiť a hlavne si ich nevyčítať.

Vaši synovia – Tomáš (22) a Lukáš (17) – sú dospelí. Už vás teda nezväzuje strach, aký majú ženy, kým sú ich deti malé?
Zuzka: Asi nikdy nebudem vo vzťahu k nim úplne bez strachu, či budú mať tridsať, alebo päťdesiat. Kým budem nažive, budem sa o nich báť asi ako každá matka o svoje deti. Samozrejme, už sa mi ľahšie pracuje a ľahšie odchádza z domu, pretože sú sebestační. Navyše, náš vzťah je partnerský. Môžem sa s nimi rozprávať aj o veciach, ktoré ma trápia, a často mi dokážu poradiť alebo sa pozrieť na problém inou optikou. Je to veľmi osviežujúce a dosť mi to pomáha.

Vraví sa, že mamy ťažšie nesú potenciálne nevesty ako potenciálnych zaťov. Ako to prežívate vy?
Zuzka: Vždy som si myslela, že budem hnusná svokra, ale nie je to tak. Starší syn mal dlhoročnú priateľku, a keď som prvýkrát zaznamenala medzi nimi rozkol, trápila som sa, lebo som videla, že on sa trápi, a nevedela som, ani som nemohla, pomôcť.

A vy a láska?
Zuzka: Milujem svojho, teda Lukášovho „čivaviaka“ Frodka. Dáva mi toľko lásky... A samozrejme, aj ten druhý, Snoopy, to je zase pitbul. Ale vážne, na lásku, akú ste mysleli, nemám čas, lebo, musím zaklopať, mám teraz dosť práce. A navyše ju neriešim. Ak príde, tak príde, ak nie, aj tak som životu vďačná za všetko, čo mi dal.

Nedávno ste v seriáli Panelák dostali rolu vrchnej sestry s prezývkou „Janžurka“. Má pripomínať postavu, ktorú v Nemocnici na okraji mesta stvárnila česká herečka Iva Janžurová. Nie je to pre vás obmedzujúce?
Zuzka: Určite je. Aj som spočiatku pri nakrúcaní mala pocit, že ešte nie je čas, aby ma k nej pripodobnili. Ale dôverujem tvorcovi seriálu Andymu Krausovi, že vie, čo robí. Napokon, vrchná sestra, ktorú stvárnila Iva Janžurová, je nezabudnuteľná. Zo začiatku sa javila ako odporná beštia, neskôr sa ukázalo, že je nesmierne dobrý a krehký človek. Ale keď som sa rozprávala s Andym, kládol dôraz hlavne na humorné situácie, ktoré ponúkala.

A tie sú aké?
Zuzka: Humor mojej „Janžurky“ zatiaľ pramení najmä z jej nevedomosti. Prišla do Bratislavy, kde nepozná pomery, a svojou prostorekosťou a otvorenosťou narobí nepríjemnosti. Uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať, lebo záleží aj na tom, ako ju budú písať scenáristi.

Už pred vyše polrokom, keď zrušili divadlo West, z ktorého ste mali stály príjem, novinári uvažovali, či vám Andy Kraus podá pomocnú ruku. Prosili ste ho, aby vám napísal nejakú rolu?
Zuzka: Nie. Som tak vychovaná, že nedokážem zdvihnúť telefón a akože sa pripomínať. Ako herečka som vždy pracovala vtedy, keď ma niekto potreboval, lebo som sa mu hodila do roly. A ten istý postoj som zaujala po zatvorení Westu, i keď mnohí kolegovia mi hovorili, že je iná doba a pripomínať sa treba. No asi som už stará na to, aby som menila zvyky. O to väčšmi som sa potešila, keď Andy v decembri zavolal a ponúkol mi rolu sám od seba.

Keď ste sa na čas ocitli bez práce, neuvažovali ste o zamestnaní mimo hereckej brandže?
Zuzka: Áno. Byť na voľnej nohe je veľmi príjemné. Ste pánom svojho času, vyberáte si, čo chcete robiť. Ale len ak máte robotu. V opačnom prípade je to katastrofa. Po zatvorení Westu som si vravela – toto je koniec. Aj som oslovila veľmi dobrú kamarátku, ktorá distribuuje výživové doplnky, aby ma zamestnala. Trošku ma vysmiala a povedala, nech len vydržím, že to určite nebude také zlé. A mala pravdu. Všetky príslovia a porekadlá typu Nič sa neje také horúce, ako sa navarí a Ráno je múdrejšie večera platia. Netreba si zúfať. Tak vidíte, to sú tie momenty, keď verím, že je niečo vyššie, čo človeka na ceste životom neopustí...