Nedávno oslávila významné životné jubileum, v diváckej ankete OTO sa dostala medzi najpopulárnejšie herečky v dramatickom seriáli a momentálne pracuje na novom predstavení. Na stretnutie prišla s malou čivavou priamo z divadelnej skúšky.
O čom je nová hra Bistro na SNP, v ktorej práve hráte?
Zuzka: Je to pripomienka nežnej revolúcie. Ide o komický pohľad na zmeny, ktoré sa udiali, na ľudí, ktorí ich zažili, ako ich poznačili a ovplyvnili. Premiéra bola v divadle Heineken Tower, ale je to hlavne predstavenie na vývoz, takže si myslím, že s ním budeme viac-menej cestovať po Slovensku.
Na skúšky ste si brali aj vašu čivavu. Ako sa psík osvedčil?
Zuzka: Hrám majiteľku bistra, takú paničku so psíkom, takže sme skúšali, či to Frodo zvládne. Celkom poslúchal. Patrí môjmu mladšiemu synovi a musím povedať, že mi prirástol k srdcu. Prechádzky s ním sú relaxom, aj keď musím dávať pozor na väčších psov, lebo on ich rád provokuje (smiech). Priznám sa, že mi nahrádza dieťa, lebo synovia sú už na mojkanie veľkí a na vnúčence si zatiaľ ešte rada počkám, takže Frodo je akýsi medzistupeň.
Hráte v divadlách Wüstenrot, v Štúdiu L+S, chodíte na zájazdy, nakrúcate v televízii. Vyhovuje vám práca na voľnej nohe?
Zuzka: Má to svoje výhody aj nevýhody. Keď ste zamestnaný v kamennom divadle a napríklad ochorie nejaký kolega, zmení sa predstavenie a nikto sa vás nepýta, či môžete v ten večer hrať, alebo nie. Jednoducho musíte prísť. Ale keď som na voľnej nohe, najskôr sa ma spýtajú, či môžem prísť, a ak mám nejaký iný záväzok alebo som odcestovaná, nemám z toho problém. Je to skôr o mojej dobrej vôli. Keby som bola zamestnaná v divadle, všetko ostatné musí ísť bokom. Na druhej strane sa však musíte stále starať o to, aby ste mali prácu. Z niečoho treba platiť šeky a nikto mi zadarmo chlieb len tak nedá. Predstavenia sa časom obohrajú, stiahnu sa z repertoáru, takže človek potrebuje stále niečo nové. To sú asi najhlavnejšie za a proti života na voľnej nohe. Stále je to istý boj, ktorý vám nedovolí len si tak v pokoji sedieť. Ale myslím, že dnes nemá nikto stopercentnú istotu.
Odmalička ste chceli byť herečkou, čo vás na herectve lákalo?
Zuzka: Vlastne vôbec neviem. Nepamätám si, že by niekto v rodine šiel týmto smerom. Kedysi sa na herectvo navyše pozeralo cez prsty ako na komediantstvo. Viem len, že sa mi páčila Gina Lollobrigida. Bolo to obdobie Sophie Lorenovej, Brigitte Bardotovej. Keď som bola malá, povedala som raz veľmi hlúpu vetu, ktorej som vtedy verila, že raz budem ako Gina Lollobrigida (smiech). Odvtedy ma môj otec volal Giny. Potom som vyrástla a pochopila, že nikdy nebudem ako ona, lebo by som sa musela narodiť niekde inde. Aj tak mám však šťastie, môžem robiť to, o čom som snívala. Teraz sa teším, keď môžem hrať predstavenie alebo rolu, ktorá ma napĺňa, lebo veľakrát je naše povolanie, bohužiaľ, len o tom, aby človek zarobil.
Ako vyzerá rola, ktorá vás napĺňa?
Zuzka: Keďže už mám svoj vek, sú to úlohy zrelých žien, ktoré majú niečo odžité, majú za sebou nejaké skúsenosti. Môže ísť aj o komediálnu rolu, ale v štýle „smiechu cez slzy“. Hovoríte veci, ktoré aj humorne zhodíte, ale majú v sebe istú hĺbku. Nedávno som videla fantastický český film Muži v naději a rozmýšľala som, prečo niečo podobné nemôžeme nakrúcať aj u nás. Nejde podľa mňa o finančne náročný film, ktorý by sme si nemohli dovoliť. V niečom takom by som si veľmi rada zahrala.
Na nedávnom vyhlasovaní cien OTO 2011 ste boli nominovaná na najlepšiu herečku v dramatickom seriáli, prekvapilo vás to?
Zuzka: Áno, veľmi ma to potešilo. Takmer rok som nebola na televíznej obrazovke, ak nepočítam rôzne reprízy, takže ľudia ma vybrali na základe roly Andrey Ryšavej. Aj napriek tomu, že som OTA napokon nezískala, bola som rada, že som mohla byť nominovaná spolu s takými úžasnými herečkami, ako sú Milka Vášáryová a Didi Mórová. Potešil ma aj paradox, že som bola nominovaná za dramatický seriál, naozaj by mi nenapadlo, že sa niečo takéto môže stať.
Vzali by ste aj častejšie takéto vážnejšie úlohy?
Zuzka: Určite. Som vnímaná ako komička a aj ponuky dostávam najmä v tomto žánri. Celkom by som sa potešila, keby som dostala vážnejšiu úlohu. Možno sa ma režiséri boja obsadiť do niečoho dramatickejšieho, lebo ľudia by boli automaticky naladení tak, že keď sa na javisku objavím, bude zábava. Ale myslím si, že mi ide aj vážna poloha. Spolu s Miškom Dočolomanským sme hrávali predstavenie s názvom Posledný z milencov. Šlo o tragikomédiu, kde boli aj vážne časti a raz som si vypočula rozhovor divákov, ktorí predstavenie komentovali slovami – Ty, ona je fakt dobrá. Potešila som sa a zároveň milo pobavila. Videli ma v inej polohe a boli príjemne prekvapení. Možno by som viacerých takto zaujala.
Spolu s ďalšou komičkou, Martou Sládečkovou, ste veľmi dobré kamarátky, máte ešte podobne blízkeho človeka?
Zuzka: Áno, mám veľmi dobrú kamarátku Renátku. Obidve sú mi najbližšie a viem, že keď im zavolám aj o polnoci, tak sú ochotné vstať a prísť. Ale obrovské šťastie mám aj na ostatné kamarátky, tvoríme akýsi babinec. Vekom si uvedomujem, aké dôležité je mať naozaj dobrých kamarátov, lebo mnohé lásky môžu prísť a odídu, ale dobrý priateľ vám ostáva po celý život.
Čo vám najviac pomohlo preklenúť ťažké životné situácie?
Zuzka: Ja som, chvalabohu, nezažila skutočne ťažké životné situácie, ak nepočítam smrť mojej mamy. Odišla pred desiatimi rokmi a vtedy som naozaj mala pocit, že je koniec, že bez nej nemôžem existovať. Všetko bolo ťažké, ale tak to v živote chodí. Mám šťastie, že bola so mnou do mojej dospelosti, vychovala ma, neostala som ako dieťa bez nej a odišla, až keď som už mala svoju rodinu. Odhliadnuc od tejto ťažkej veci, je taký rozvod akoby nič. Ale keď sa pozerám okolo seba a vidím naozaj ťažké osudy, tak si vravím, že môj život je vlastne malina. Som zdravá, moji blízki sú tiež v poriadku, mám prácu, ktorá ma napĺňa. Rada cestujem na dovolenky, kam sú ochotní so mnou ísť obaja moji synovia. Ešte sa nám nestalo, aby sme sa netešili domov, aby sme si neuvedomili, ako sa máme dobre. Pre istotu zaklopem na drevo (smiech).
Máte pomaly dospelých synov, je vzácne, že s vami chcú chodiť na dovolenky...
Zuzka: Áno, už niekoľko rokov cítim, že obyčajné ležanie pri mori nie je pre nich. Preto si vždy zvolíme nejakú novú destináciu, ktorú môžeme spoznávať a vtedy sa na spoločnú dovolenku tešia.
Akým profesionálnym smerom sa chcú vydať vaši synovia? Neláka ich tiež herectvo?
Zuzka: Nie. Zatiaľ obaja študujú, starší manažment a mladší je na gymnáziu.
Ako ste kedysi zvládali dve malé deti, keď ste boli obaja rodičia herci?
Zuzka: Bolo to náročné, lebo sme boli sami, bez starých rodičov. Ale paradoxne nám pomohli fanúšičky. Po predstaveniach za nami občas prišli dve dievčatá, ktoré nás mali rady. Študovali za zdravotné sestričky a niekedy nás navštívili aj doma s tým, či nemôžu ísť kočíkovať syna. Vtedy sme mali staršieho Tomáša. Zvykli sme sa s nimi potom aj vopred dohodnúť, keď sme potrebovali, aby sa oňho niekto postaral. Bola som spokojná, lebo mal doslova odbornú starostlivosť. Keď nemohli ony, pomohli nám dokonca aj ich mamy. Po narodení Lukáša som robila dabingy, nakrúcala televízny seriál Škriatok, ale čo sa týka divadla, mala som takmer trojročnú pauzu. Priznám sa, že po takom čase bolo ťažké sa znova postaviť na javisko. Ale je to podobné ako s bicyklovaním, vraví sa, že to nikdy nezabudnete. Ide skôr len o prekonanie strachu.
Aj napriek nedávnym päťdesiatinám pôsobíte, akoby ste nestarli. Rada skúšate neinvazívne kozmetické metódy, ako sa vám osvedčili?
Zuzka: Vravím si, že kým sa ešte dá vek pribrzdiť, tak prečo to nevyskúšať takýmito kúrami. Absolvovala som mezoterapiu, drakulovu metódu a nedávno som podstúpila ošetrenie ultrazvukom. Pani doktorka z jedného medicínskeho centra, ktorého som tvárou, ma priebežne stráži, a keď vidí, že by bolo treba niečo spraviť, zavolá mi, nech prídem. Teším sa tomu, lebo sama som dosť veľký lajdák. Teraz mi každý hovorí, ako dobre vyzerám, takže to asi vidieť (smiech). Spomínam si, že keď sme kedysi hrali Kleopatru, sedela som unavená v šatni oproti zrkadlu a všimla som si aj pre výrazné líčenie, že mám jedno oko zúžené. Bola som sa radiť u plastického chirurga, či by sa mi nedalo trochu zdvihnúť a on mi začal vysvetľovať, že nie. Bolo by treba narezať pokožku hore na čele a celú ju vytiahnuť. Odmietla som a odišla. Ale neviem, možno príde čas a poviem si, prečo nie. Zatiaľ to neriešim, vyhovuje mi, ako vyzerám.
Onedlho bude Veľká noc, ako zvyknete tráviť jarné sviatky?
Zuzka: Minulý rok sme to vymysleli výborne, lebo sme spolu s Martou Sládečkovou boli na Kube. Priznám sa, že Veľkú noc nemám veľmi rada. Ešte keď boli chlapci malí a šibali, tak sa človek tešil kvôli deťom. Teraz, keď sú už veľkí, majú problém obliať ma a ani mne sa to nepáči. Snažíme sa vždy niekam odísť. Uvidíme, ako to bude tento rok, lebo mladší syn maturuje. A keďže chcem, aby sa učil, vyzerá to tak, že budeme doma. Ale minimálne aspoň ja zdrhnem do prírody. Ale veľmi sa teším na veľkonočné raňajky, vianočku natretú maslom s varenou šunkou a chrenom. Túto kombináciu sme jedávali doma a je to úžasná mňamka (smiech).
