Vo februári oslávila Zuzana Tlučková päťdesiatku, hoci na to vôbec nevyzerá. Dokázala spojiť kariéru so založením rodiny a svoj herecký sen si žije dodnes.
S herectvom ste začínali ako dieťa. Na to si spomínate?
Zuzka: No pravdaže! To bolo splnenie môjho sna, vždy som chcela byť herečkou a zrazu sa to stalo. Vtedy som už rok chodila do ľudovej školy umenia a robievali sme komparz do košickej televízie. Tam, zhodou okolností a šťastnou náhodou, som sa dostala k hlavnej úlohe v mojej prvej detskej televíznej inscenácii, ktorá sa volala Kvietok sedemlístok. To si pamätám, ako keby to bolo včera. A tým sa to všetko začalo. Potom som šla do Zlatej brány, začala som v Košiciach robiť dabingy, rôzne televízne inscenácie, hrávala som v Malom divadelnom štúdiu. Bolo to úžasné obdobie, bezstarostné, a zároveň som robila niečo, čo ma veľmi tešilo a bavilo. Môžem povedať, že aj vďaka tomu som mala nádherné detstvo.
Deťom však zvykne rýchlo stúpnuť sláva do hlavy. Stalo sa to aj vám?
Zuzka: Určite som aj ja začala mať pocit, že som úplne najslávnejšia... Ale moja mama bola v tomto skvelá. Hneď ako videla, že sa mi nos dvíha dohora, klepla mi po ňom. Na druhej strane, keď som zažívala prvé sklamania, neúspechy, vtedy mi vedela dodať sebavedomie a povzbudiť ma. Takže pocitom toho, že som slávna, som si prešla už v detstve. Brala som to ako jednu zo zložiek, ktoré toto povolanie so sebou prináša.
Venovali ste sa herectvu aj na gymnáziu?
Zuzka: Z ĽŠU som prešla do Malého divadelného štúdia v Košiciach. Popritom som sa vo svojich pubertálnych rokoch vrátila do Zlatej brány, kde som vytvorila moderátorskú dvojicu spolu s hercom Jožkom Úradníkom. Hrali sme dvojicu hlúpy Jano a hlúpa Zuza. A to bolo pre mňa nepríjemné, lebo, viete, pubertálna dievčina, a keď niekto za mnou pokrikoval – hlúpa Zuza ide, tak mi to trošku aj prekážalo...
Po maturite bola teda vaša voľba jasná.
Zuzka: Nastúpila som na VŠMU v Bratislave. Tak ako som mala problém dostať sa na gymnázium, tak hladko prebehlo moje prijatie na VŠMU. Mama mi až neskôr prezradila, že si myslela, že sa tam nedostanem a bude to vyriešené.
Kto boli vaši pedagógovia?
Zuzka: Mala som skvelých pedagógov, asi najlepších, akých sme mohli v tom čase ako prváci dostať. Boli to Karol L. Zachar, Juraj Slezáček a popri nich sme mali Dušana Jamricha, Ladislava Chudíka, Ivana Letka, chvíľočku aj Viliama Záborského. To boli pedagógovia, ktorí sú dodnes pojmom. Takže pri nich sme boli naozaj maličkí, ale zároveň nám odovzdali množstvo poznatkov. Bolo to skvelé obdobie a, samozrejme, sme sa tým aj patrične vychvaľovali. Hlavne v autobuse číslo 39, keď sme sa vozili do Mlynskej doliny na internát.
Kto boli vaši spolužiaci?
Zuzka: V prvom ročníku nás bolo deväť, neskôr už len osem. Jana Bittnerová, Andy Timková, Jana Kopsová a z chlapcov Michal Gučík, Dušan Szabó, Ivan Vojtek a Miloš Chrappa.
Keď ste ako dievča z Košíc prišli do hlavného mesta, kde ste mali absolútnu slobodu, utrhli ste sa z reťaze, alebo ste boli skôr zakríknutá?
Zuzka: Ja som asi nikdy nebola utrhnutá z reťaze. Samozrejme, nejaké žúry som ako vysokoškoláčka absolvovala, dokonca raz som sa aj programovo opila.
To čo znamená?
Zuzka: Mali sme pocit, lebo však sme boli začínajúci herci, že by sme mali vedieť, aké to je, keby som to niekedy mala zahrať. Preto programovo. Bolo mi príšerne zle. Skutočne som si asi týždeň myslela, že zomriem. Odvtedy viem, kedy povedať dosť. Marta Sládečková ma chcela naučiť piť, vždy to však dopadlo veľmi zle a bola som z toho chorá. Teraz ma už bráni a hovorí – nenalievajte jej, keď povedala, že nechce, ona nevie piť! Tak je to so mnou. No vtedy sme mali pocit, že ako herci musíme skúsiť všetko. Dokonca som chvíľu aj fajčila. No pozor! Nie cigarety, ale fajku, lebo som chcela byť ako herečka zaujímavá.
A časom ste prišli na čo?
Zuzka: Že herectvo nie je len o prázdnych pózach, ale aj o neuveriteľnej pokore. Môžete mať za sebou veľa dobre zahraných postáv, no stačí jedna zlá a zrazu akoby sa všetko, čo je za vami, vymazalo a ľudia vás posudzujú podľa toho posledného výkonu.
Odkedy vás ja vnímam ako herečku, si na nejaký váš zlý výkon nespomínam.
Zuzka: To je veľmi dobre! Lebo veru ja za sebou pár takých vecí mám a to je len dobre, že sa na to zabudlo.
Hrali ste aktívne už počas školy?
Zuzka: Mala som to šťastie, že sme sa už počas štúdia včlenili do súboru Fujarovej šou, ktorá bola v tom čase v Bratislave veľkým hitom. Bolo to študentské predstavenie a my ako prváci sme nesmeli účinkovať, no pán Zachar nám povolil v ňom aspoň tancovať. A v druhom ročníku sme už zaskakovali za študentov, ktorí odchádzali do divadiel. Bolo to zlaté obdobie, vypredávali sme veľkú sálu v Istropolise, ľudia nás milovali a tešili sa z toho. A mali sme aj iné príležitosti, naozaj som bola dosť vyťažená.
Po škole ste začali účinkovať na Novej scéne.
Zuzka: Hrávala som tam od tretieho ročníka, takže to bol taký plynulý prechod. Zostala som teda v Bratislave, založila som si tu rodinu a stala sa mojím domovom.
Dnes ľudia, hercov nevynímajúc, založenie rodiny skôr odkladajú, stále majú pocit, že musia ešte niečo dosiahnuť, boja sa, že sa na nich zabudne. Bolo to kedysi inak?
Zuzka: Dnes sa všetko posúva, no myslím si, že to bolo asi rovnaké. Ja som bola prvorodičkou vo svojich 26 rokoch a na pôrodníckom oddelení sa na mňa pomaly chodili pozerať ako na raritu, že aká stará prvorodička. A aj tak som mala pocit, že som prišla o nejaké dobré roly. Tiež som sa to snažila posunúť, len aby mi, preboha, niečo neuniklo.
Boli ste dlho na materskej?
Zuzka: Nie. Keď som mala Tomáša, vrátila som sa do divadla už po pol roku a pri Lukášovi to bolo trošku neskôr, mal osem mesiacov, keď som začala znova pracovať.
Po prevrate sa z vás stala herečka na voľnej nohe. Bolo to pre vás ideálne riešenie?
Zuzka: Po revolúcii sa začali zmeny všade, takisto aj na Novej scéne. Súbor, ktorý bol dovtedy jednotný, sa začal rozdeľovať na Novú scénu a Divadlo Astorka. Začalo tam byť zvláštne napätie medzi hercami a ja som to nevedela prehltnúť. Mala som pocit, že nemôžem hrať s niekým, kto voči mne pociťuje nejakú antipatiu len preto, že som prešla do Astorky, alebo naopak. Vyriešila som si to po svojom a veľmi naivne – dala som výpoveď.
Prečo naivne?
Zuzka: Bola som temer tri a pol roka bez divadla, kým som dostala ponuku hosťovať na Novej scéne. Dosť ťažké obdobie. Viete, keď sa povie herectvo, v prvom rade sa mi vybaví javisko, až potom televízia, film a dabing. Ťažko som to niesla. Keď som sa neskôr opäť postavila na divadelné dosky, mala som pocit, že som zabudla všetko, čo sa herectva týka, hoci som za sebou mala stovky predstavení. Mala som z toho traumu, nevedela som sa na javisku uvoľniť; čo s rukami, nohami. Bolo to pre mňa trápenie. Preto si hovorím, že som bola mladá a naivná. Mala som pocit, že to výpoveďou vyriešim a nebudem mať problém stáť s kolegami na javisku. Možno by som to dnes so svojimi skúsenosťami riešila úplne inak.
Samostatnou kapitolou vo vašom živote bolo určite Divadlo West.
Zuzka: Divadlo West sa stalo takým mojím prístavom. Hoci som bola na voľnej nohe, Ľubo Roman mi ponúkol obrovský priestor, mala som tam niekoľko predstavení, niekedy aj viac ako herci, ktorí boli internými zamestnancami divadiel. Bolo to príjemné obdobie. Teraz už zostali len také útržky v podobe troch predstavení, ktoré hrávame vo Wüstenrot Teatro. Máme za sebou premiéru nového predstavenia Bistro na Esenpé. Budeme s ním cestovať po Slovensku.
Máte rada takéto zájazdové predstavenia?
Zuzka: Ale áno, robili sme tak napríklad Domáce väzenie a Márnivého ducha. Zatiaľ sme boli vždy výborná partia, a ak idete na viacdňový zájazd, máte šancu si aj trošku oddýchnuť. Pokiaľ sa po predstavení vraciate domov, je to dosť vyčerpávajúce. Ak napríklad hrám v Banskej Bystrici alebo Lučenci a po predstavení si sadnem do auta a ťahám do Bratislavy, pričom ráno už mám nejaké povinnosti, tak je to únavné. Ale pokiaľ je to trojdňový zájazd, je to spojené s oddychom aj s tým, že máme čas sa porozprávať, a je to príjemnejšie.
Vám už deti doma neplačú...
Zuzka: A to je výhoda! Naopak, ony sa tešia, keď mám takéto zájazdy a vypadnem z domu.
Čo sa týka vašej kariéry, ľudia radi spomínajú napríklad na Susedov. Určite aj vy.
Zuzka: Bol to prvý sitkom na Slovensku, sami sme nevedeli, do čoho ideme, pravdupovediac, mali sme aj veľké obavy a myslím si, že všetkých nás prekvapil úspech, s akým sa Susedia stretli.
Myslíte, že takúto vec možno urobiť iba raz v živote, alebo sa ešte stará partia môže dať znovu dokopy?
Zuzka: Neviem, dúfam, že to nie je len raz. Koniec koncov, teraz sme natočili nový pilotný diel, ktorý napísal tandem zo Susedov – scenárista Andy Kraus s režisérom Tomášom Jančom. Pevne verím, že Ci pana má šancu na úspech a osloví ľudí aspoň tak ako Susedia.
Vy máte teraz aj celkom zábavnú rolu v Paneláku. Obľúbili ste si ju?
Zuzka: Áno, je taká príjemná. Vyhovuje mi, že ma zase dali dokopy s mojím dlhoročným kolegom Paľom Topoľským, ktorý mi sústavne hráva buď manželov, priateľov, alebo milencov. A to nielen na televíznej obrazovke, ale aj v divadle. Takže si veľmi dobre rozumieme a dobre sa nám spolu hrá.
