Aké sú vaše prvé vianočné spomienky?
Zuzka: Určite sú to blikajúce sviečky, rôzne svetielka, vôňa ihličia a kapustnice, šuchot darčekov, radosť a výnimočná atmosféra... Keď Mikuláš priniesol prvé darčeky a zavoňali mandarínky, vedeli sme, že sa blížia sviatky. Za socializmu boli totiž mandarínky len raz do roka a rodičia na ne stáli aj dve-tri hodiny v radoch.
Vybavuje sa vám nejaký výnimočný darček, ktorý ste dostali?
Zuzka: Kedysi som veľmi chcela kočiarik pre bábiky. Mama ma vopred upozorňovala na to, že asi mi to Ježiško nesplní, pretože je množstvo detí a Ježiško nie je na tom až tak dobre. Rodičia skrátka nemali peniaze. Ale keď som naozaj ten kočiarik pod stromčekom našla, tak som bola veľmi šťastná. Až neskôr mi porozprávali príbeh, ako mama celú zimu chodila v poltopánkach, len aby som mala vysnívaný darček. Vtedy som mala v očiach slzy.
Máte nejaký nesplnený vianočný sen?
Zuzka: Veľmi sa teším z každých Vianoc, keď sme celá rodina spolu. Myslím si, že toto je naozaj najväčší dar. Mojím nesplneným snom, ktorý žiaľ už ani nemožno splniť, je to, aby pri stromčeku bola spolu s nami aj moja mama.
Máte už dospelých synov. Darčeky ešte rozbaľujú s vami?
Zuzka: Tým, že obaja študujú, žijú so mnou a nepamätám sa, že by sme vôbec niekedy spolu na Vianoce neboli. Niekedy nás bolo pokope aj viac, keď pricestoval otec, brat, neterka...
Vy v princípe k sviatkom potrebujete chlad a sneh?
Zuzka: Nie. Ja nemám rada zimu. Pamätám si, keď som bola malá, že babky chodili v čiernych kabátoch a šatkách aj v lete, tak si hovorím, že takto zababušená budem chodiť aj ja, keď budem staršia a cirkulácia v mojom tele bude horšia.
