zo seriálu Susedia so šarmom a s ľahkosťou zvláda partnerské nedorozumenia, v skutočnom živote to má zložitejšie. Sú situácie, keď nepomáha ani šarm. Hovorí sa, čo východniar, to úspešný. Existuje snáď nejaká „vychodňarska mafia“ alebo akási zvláštna energia na tom východe, že toľko výrazných osobností pochádza práve odtiaľ?
Zuzka: Východ podľa mňa nie je o nič bohatší na talenty než iné regióny. Len asi okolo východniara je spravidla väčší ruch, keď sa usadí v Bratislave, než okolo Bratislavčana, ktorý je tu doma. Ale existujú o tom už aj vtipy. Napríklad že pred sviatkami sa Bratislava
vždy vyprázdni, lebo všetci východniari idú domov.
Roky sa vám darilo žiť mimo pozornosti médií, až zrazu tragická autonehoda vášho manžela vás vrhla rovno do stredu toho hurikánu.
Zuzka: Bolo to ťažké obdobie, pre nás všetkých. Najviac mi bolo ľúto mojich detí. Šokovali ma všetky tie klamstvá, ktoré nasledovali. Napríklad informácia, že som sa skryla s nimi mimo Bratislavy. Vtedy som naozaj ocenila postoj riaditeľa základnej školy na Vazovovej ulici, na ktorú deti chodili. Pán riaditeľ napísal ostrý list do toho periodika, ale zbytočne, list neuverejnili. Pritom deti riadne chodili do školy. Často počúvam v aute dopravné správy, že „auto zrazilo chodca“. Nikdy neuvádzajú meno vodiča. U nás to bolo vždy – Štefan Skrúcaný zabil dôchodkyňu.
Silu, z ktorej človek čerpá v dospelosti, naberá v detstve. Z čoho pramení tá vaša sila?
Zuzka: Asi z toho, že som prežila úplne normálne, bezstarostné a šťastné detstvo. V panelákovom byte na sídlisku Lunik IV s mojím o štyri roky mladším bratom Petrom v rodine maliara a natierača a úradníčky. Napriek tomu, že sme žili veľmi skromne, rodičia sa nám úžasne venovali. Víkendy sme trávili vždy na nejakom výlete, aj keď pršalo, mama nám navliekla pršiplášte, dala nám batohy na chrbát a išlo sa. Keď dnes rozprávam svojim deťom, že mama kúpila jeden banán a rozdelila nám ho napoly, aby sme vôbec vedeli, čo to banán je, nemôžu tomu uveriť. A od ôsmich rokov som začala robiť to, čo som vždy robiť chcela. Sama som sa prihlásila do Ľudovej školy umenia na herectvo. Postupne sme začali robiť aj komparzy v košickej televízii a všimli si ma zo Zlatej brány. Keď čítam rozhovory s veľkými hviezdami, ktoré začínali už v detskom veku a vravia, že to bolo stratené detstvo, tak ja som mala šťastné detstvo.
Chodievate do Košíc?
Zuzka: Strašne rada. Brat je záchranárom v rýchlej zdravotníckej pomoci, ostal v Košiciach spolu s mojím otcom. Mamička zomrela pred piatimi rokmi. O bratovi hovorím, že on mal byť tým komikom, nie ja, pretože sa pri ňom vždy veľa nasmejem. Majú ho radi aj moji synovia. A rada som aj s otcom, ktorý má už sedemdesiat, ale ľudia, keď nás videli spolu, dlho si mysleli, že som jeho príbuzná alebo sestra. Rozhodne nie dcéra.
Vy ste sa so Štefanom Skrúcaným zoznámili na Vysokej škole múzickcých umení. Hneď ste si padli do oka?
Zuzka: Tri roky sme chodili okolo seba bez záujmu. Števo bol ženatý, ja som mala v Košiciach snúbenca. Po roku na škole sa môj vzťah rozpadol, Števovi sa medzitým narodila dcéra, ja som sa zamilovala do niekoho úplne iného. Takže Števo bol stále len kolega, kamarát. Robili sme spolu čoraz viac projektov, a ak spočiatku na mňa pôsobil ako taký nafúkaný krásavec, uvedomila som si, že pod tým povrchom je nesmierne citlivý a inteligentný muž. Vtedy sa to nejako medzi nami zmenilo.
Médiá si vás nevšímali ani vtedy, keď partner vášho manžela Paľo Juráň z Fujarovej šou tragicky zahynul. Keby bol v tom čase býval bulvár, zrejme by sa cez vás bola prehnala smršť. Vtedy ste už chodili so Štefanom Skrúcaným?
Zuzka: Už sme boli manželia, dokonca sme mali ročného Tomáša. Juráňova smrť bola pre mňa takým prvým úderom od života, nesmierne ťažko to zasiahlo aj môjho manžela. Nielenže stratil najlepšieho kamaráta, ale stratil kolegu, partnera, s ktorým rozbehol niekoľko projektov, a zrazu všetko odišlo do nenávratna. Dlho sa z toho spamätával a myslím si, že nie je s tým vyrovnaný dodnes.
Takže vy ste sa priatelili aj s Juráňovou manželkou Táňou Kulíškovou...
Zuzka: Áno. Dodnes sa priatelíme, dokonca Paľo Juráň a Táňa sú krstnými rodičmi nášho Tomáša.
Takže ste boli taká prvá Tánina utešiteľka po smrti jej manžela.
Zuzka: Myslím si, že nie. Mám pocit, že Táňa sa s tým vyrovnala svojím spôsobom. Chvíľu som si myslela, že nás odstrihla všetkých. Samozrejme, ten prvý kontakt s manželom, tam bol, Štefan jej prišiel vysvetliť, čo sa stalo a ako sa to stalo, pretože bol pri tom. Potom sme sa istý čas nestretávali. Takže si myslím, že Táňa si to musela spracovať sama.
A teraz?
Zuzka: Stretávame sa viac pracovne alebo náhodne. Predtým sme sa stretávali aj rodinne, ale smrťou Paľa Juráňa sa to skončilo.
Ako si to vysvetľujete?
Zuzka: Pre Táňu to bola obrovská rana. Ak si zvolila takýto spôsob vyrovnania sa s tým, vôbec jej to nezazlievam. Myslím si, že je to nesmierne silná žena. Ona tých tragédií v živote prekonala veľa a vždy bola schopná vstať zo zeme a ísť ďalej. Obdivujem to.
V jednom rozhovore ste povedali, že ak ste vydatá dvadsať rokov, viete, o čom to je, a že niekedy to celé človeku ide riadne na nervy.
Zuzka: Páčilo sa mi, že ste to vôbec povedali, lebo je to problém absolútne každého manželstva, len veľmi málo ľudí to povie. Takže ako je to s tými manželskými krízami? Každý súdny človek, ktorý má za sebou niekoľkoročné manželstvo, vie, že láska, ktorá tam spočiatku je, horúca a vášnivá, tak rokmi, povinnosťami, všednosťou života sa transformuje do priateľstva, možno návyku, ja neviem. Možno existujú páry, ktoré sa vášnivo milujú aj po dvadsiatich rokoch, ale ja som taký ešte nestretla. Sme obyčajná, normálna rodina, ktorá má svoje pekné dni i menej pekné dni. Tie menej pekné dni sú len naším problémom a nevystatujem sa ani tými nádhernými dňami.
Akí sú vaši chlapci?
Zuzka: Mám pocit, že ten starší sa ešte hľadá, má rok do maturity. Možno ho zaujmú počítače, on je na rozdiel od mladšieho syna skôr introvert. Ťahám z neho každé slovo, porozpráva sa len vtedy, keď on cíti potrebu rozprávať. Mladší Lukáš je taký šoumen, slniečko rodiny. Má trinásť rokov, ešte je priskoro hovoriť o jeho budúcnosti. Ale chce chodiť do dramatického krúžku. Je úžasné mať deti, zistiť, že dokážete niekoho tak obrovsky ľúbiť, ale aj sa tak obrovsky o ne báť.
Mnoho žien zotrváva v manželstve z presvedčenia, že musí všetko vydržať, len aby rodina ostala pokope. Vy by ste dokázali žiť takto?
Zuzka: Neodpoviem vám na túto otázku.
Keby ste spätne hodnotili svoj život, menili by ste na ňom niečo zásadne?
Zuzka: Našťastie sa to nedá. Kedysi som si hovorila, že keby som tak dokázala nahliadnuť, čo ma čaká v blízkej budúcnosti. Som rada, že sa to nedá. Na jednej strane by ste si možno dokázali všeličo zariadiť úplne inak, ale na druhej strane by ste o veľa krásnych vecí prišli. Takže nemenila.
Vraj chodíte do posilňovne. Naozaj je to o „budovaní“ tela? Už ste si nejaké partie vybudovali?
Zuzka: Musím sa smiať, lebo ja nijaké zmeny na sebe nepozorujem. Ale určite je to aj o budovaní psychiky a kondície. Ja sa cítim veľmi, veľmi dobre. Je dôležité hýbať sa. Teším sa z vecí, ktoré som si pred rokom ani nevšimla. Je to aj o optimizme. Kedysi, keď som mala voľný deň či víkend, dlho som spala, vysedávala pred televízorom. Teraz sa potrebujem hýbať. Korčule, bicykel alebo prechádzka so psami, to je jedno.
Koľkokrát môže človek mať rád? „Jednou či dvakrát“, ako spieva Honza Nedvěd?
Zuzka: To neviem. Naozaj milovať je obrovský dar. Krásne to hovorí Diana Keatonová vo filme Milovať je zábavné. Keď jej dcéra hovorí, že sa nechce zamilovať, aby nemusela prežívať to čo jej matka po rozchode so svojou láskou. A ona jej vraví, na to sa nepozeraj. Ak ti je vôbec dopriaty ten dar sa zamilovať, tak choď do toho strmhlav, lebo láska je to najväčšie, čo ťa v živote môže stretnúť.
Neobávate sa, že vás niečo také úžasné ešte stretne?
Zuzka: Skôr sa bojím, že ma nestretne.
Veľa slovenských herečiek oslovujú českí režiséri. Vy do tej partie nepatríte. Prečo?
Zuzka: Ja som nemala žiadne svoje portfóliá v českých agentúrach. Ale nedávno som bola na jednom kastingu len preto, aby ma tam mali zaarchivovanú, aby o mne vedeli. Deti sú už dosť veľké na to, že keby nejaká ponuka predsa len prišla, zvládli by to tu nejaký čas aj bezo mňa. Uvidíme, čo život prinesie. Bohužiaľ, ja som zaškatuľkovaná v komediálnom žánri, takže nijaký režisér sa neodváži ma z toho vytiahnuť a obsadiť do dramatickej roly.
Patríte medzi najpopulárnejšie slovenské herečky, takže mohli by ste byť spokojná. Ste spokojná?
Zuzka: Neviem. Niekedy zápasím s takými vecami, že si hovorím, či bolo vôbec rozumné ísť do toho seriálu, ktorý ma znova dostal na obrazovky a pripomenul ma. Novinárov zaujíma len súkromie...
Ale myslím aj na váš profesionálny vývoj. Máte predstavu, ako sa bude vyvíjať váš herecký život?
Zuzka: Nemám o tom predstavu, najmä preto, ako sa vyvíja kultúra na Slovensku. V Divadle West som dostala pekné ponuky, postavy, ktoré ma uspokojili. Som za to vďačná. No a sny a túžby... Nemám. Prajem si, aby bola robota pre nás hercov. Herec, ktorý nerobí, je nešťastný, depresívny a takých je na Slovensku dosť veľa.
Nie je vám ľúto, že vás nevyzvali do Let's Dance alebo do Bailanda? Veď tam tancuje aj Alenka Heribanová, staršia od vás o pár rokov.
Zuzka: Keď teraz vidím Viki Rákovú, tak si hovorím, že ja by som musela nacvičovať rok, aby som dosiahla, možno, dokonalosť Viki. Ale to je normálne, veď ona sa venovala tancu odmalička. Alenka chodila na tenis, tancovala v Lúčnici, mnohí z Bailanda majú za sebou tanečnú prípravu. A ja nemám ani základy.
Ale predsa len tancujete. Anjela v muzikáli Na skle maľované. Aké to je nastúpiť po Milke Vášáryovej?
Zuzka: Naším ročníkovým vedúcim bol Karol Zachar. V prvom ročníku nás zobral do Slovenského národného divadla, kde nám dovolil spúšťať sa po tej plošine, na ktorej sa skoro tridsať rokov hrávalo toto predstavenie. Pre nás to bol priam posvätný projekt, účinkovali v ňom samé legendy. Takže keď potom prišla ponuka ísť robiť anjela po Milke Vášáryovej, priznám sa, mala som veľké obavy. Keď som pred rokom videla v televízii reprízu toho starého predstavenia, bolo to, ako keď sa človek v dospelosti vráti do svojej detskej izby a zdá sa mu hrozne maličká. Zrazu som nechápala, prečo som mala taký obrovský rešpekt pred pôvodnou inscenáciou. Možno neskromne poviem, že to nové predstavenie je lepšie, modernejšie, a myslím si, že za postavu anjela sa vôbec nemusím hanbiť. Stretávam sa s pozitívnymi ohlasmi. Môj anjel a anjel Marty Sládečkovej je úplne iný ako zasnívaný a roztúžený anjel Milky Vášáryovej.
Zuzka: Áno. Dodnes sa priatelíme, dokonca Paľo Juráň a Táňa sú krstnými rodičmi nášho Tomáša.
Takže ste boli taká prvá Tánina utešiteľka po smrti jej manžela.
Zuzka: Myslím si, že nie. Mám pocit, že Táňa sa s tým vyrovnala svojím spôsobom. Chvíľu som si myslela, že nás odstrihla všetkých. Samozrejme, ten prvý kontakt s manželom, tam bol, Štefan jej prišiel vysvetliť, čo sa stalo a ako sa to stalo, pretože bol pri tom. Potom sme sa istý čas nestretávali. Takže si myslím, že Táňa si to musela spracovať sama.
A teraz?
Zuzka: Stretávame sa viac pracovne alebo náhodne. Predtým sme sa stretávali aj rodinne, ale smrťou Paľa Juráňa sa to skončilo.
Ako si to vysvetľujete?
Zuzka: Pre Táňu to bola obrovská rana. Ak si zvolila takýto spôsob vyrovnania sa s tým, vôbec jej to nezazlievam. Myslím si, že je to nesmierne silná žena. Ona tých tragédií v živote prekonala veľa a vždy bola schopná vstať zo zeme a ísť ďalej. Obdivujem to.
V jednom rozhovore ste povedali, že ak ste vydatá dvadsať rokov, viete, o čom to je, a že niekedy to celé človeku ide riadne na nervy.
Zuzka: Páčilo sa mi, že ste to vôbec povedali, lebo je to problém absolútne každého manželstva, len veľmi málo ľudí to povie. Takže ako je to s tými manželskými krízami? Každý súdny človek, ktorý má za sebou niekoľkoročné manželstvo, vie, že láska, ktorá tam spočiatku je, horúca a vášnivá, tak rokmi, povinnosťami, všednosťou života sa transformuje do priateľstva, možno návyku, ja neviem. Možno existujú páry, ktoré sa vášnivo milujú aj po dvadsiatich rokoch, ale ja som taký ešte nestretla. Sme obyčajná, normálna rodina, ktorá má svoje pekné dni i menej pekné dni. Tie menej pekné dni sú len naším problémom a nevystatujem sa ani tými nádhernými dňami.
Akí sú vaši chlapci?
Zuzka: Mám pocit, že ten starší sa ešte hľadá, má rok do maturity. Možno ho zaujmú počítače, on je na rozdiel od mladšieho syna skôr introvert. Ťahám z neho každé slovo, porozpráva sa len vtedy, keď on cíti potrebu rozprávať. Mladší Lukáš je taký šoumen, slniečko rodiny. Má trinásť rokov, ešte je priskoro hovoriť o jeho budúcnosti. Ale chce chodiť do dramatického krúžku. Je úžasné mať deti, zistiť, že dokážete niekoho tak obrovsky ľúbiť, ale aj sa tak obrovsky o ne báť.
Mnoho žien zotrváva v manželstve z presvedčenia, že musí všetko vydržať, len aby rodina ostala pokope. Vy by ste dokázali žiť takto?
Zuzka: Neodpoviem vám na túto otázku.
Keby ste spätne hodnotili svoj život, menili by ste na ňom niečo zásadne?
Zuzka: Našťastie sa to nedá. Kedysi som si hovorila, že keby som tak dokázala nahliadnuť, čo ma čaká v blízkej budúcnosti. Som rada, že sa to nedá. Na jednej strane by ste si možno dokázali všeličo zariadiť úplne inak, ale na druhej strane by ste o veľa krásnych vecí prišli. Takže nemenila.
Vraj chodíte do posilňovne. Naozaj je to o „budovaní“ tela? Už ste si nejaké partie vybudovali?
Zuzka: Musím sa smiať, lebo ja nijaké zmeny na sebe nepozorujem. Ale určite je to aj o budovaní psychiky a kondície. Ja sa cítim veľmi, veľmi dobre. Je dôležité hýbať sa. Teším sa z vecí, ktoré som si pred rokom ani nevšimla. Je to aj o optimizme. Kedysi, keď som mala voľný deň či víkend, dlho som spala, vysedávala pred televízorom. Teraz sa potrebujem hýbať. Korčule, bicykel alebo prechádzka so psami, to je jedno.
Koľkokrát môže človek mať rád? „Jednou či dvakrát“, ako spieva Honza Nedvěd?
Zuzka: To neviem. Naozaj milovať je obrovský dar. Krásne to hovorí Diana Keatonová vo filme Milovať je zábavné. Keď jej dcéra hovorí, že sa nechce zamilovať, aby nemusela prežívať to čo jej matka po rozchode so svojou láskou. A ona jej vraví, na to sa nepozeraj. Ak ti je vôbec dopriaty ten dar sa zamilovať, tak choď do toho strmhlav, lebo láska je to najväčšie, čo ťa v živote môže stretnúť.
Neobávate sa, že vás niečo také úžasné ešte stretne?
Zuzka: Skôr sa bojím, že ma nestretne.
Veľa slovenských herečiek oslovujú českí režiséri. Vy do tej partie nepatríte. Prečo?
Zuzka: Ja som nemala žiadne svoje portfóliá v českých agentúrach. Ale nedávno som bola na jednom kastingu len preto, aby ma tam mali zaarchivovanú, aby o mne vedeli. Deti sú už dosť veľké na to, že keby nejaká ponuka predsa len prišla, zvládli by to tu nejaký čas aj bezo mňa. Uvidíme, čo život prinesie. Bohužiaľ, ja som zaškatuľkovaná v komediálnom žánri, takže nijaký režisér sa neodváži ma z toho vytiahnuť a obsadiť do dramatickej roly.
Patríte medzi najpopulárnejšie slovenské herečky, takže mohli by ste byť spokojná. Ste spokojná?
Zuzka: Neviem. Niekedy zápasím s takými vecami, že si hovorím, či bolo vôbec rozumné ísť do toho seriálu, ktorý ma znova dostal na obrazovky a pripomenul ma. Novinárov zaujíma len súkromie...
Ale myslím aj na váš profesionálny vývoj. Máte predstavu, ako sa bude vyvíjať váš herecký život?
Zuzka: Nemám o tom predstavu, najmä preto, ako sa vyvíja kultúra na Slovensku. V Divadle West som dostala pekné ponuky, postavy, ktoré ma uspokojili. Som za to vďačná. No a sny a túžby... Nemám. Prajem si, aby bola robota pre nás hercov. Herec, ktorý nerobí, je nešťastný, depresívny a takých je na Slovensku dosť veľa.
Nie je vám ľúto, že vás nevyzvali do Let's Dance alebo do Bailanda? Veď tam tancuje aj Alenka Heribanová, staršia od vás o pár rokov.
Zuzka: Keď teraz vidím Viki Rákovú, tak si hovorím, že ja by som musela nacvičovať rok, aby som dosiahla, možno, dokonalosť Viki. Ale to je normálne, veď ona sa venovala tancu odmalička. Alenka chodila na tenis, tancovala v Lúčnici, mnohí z Bailanda majú za sebou tanečnú prípravu. A ja nemám ani základy.
Ale predsa len tancujete. Anjela v muzikáli Na skle maľované. Aké to je nastúpiť po Milke Vášáryovej?
Zuzka: Naším ročníkovým vedúcim bol Karol Zachar. V prvom ročníku nás zobral do Slovenského národného divadla, kde nám dovolil spúšťať sa po tej plošine, na ktorej sa skoro tridsať rokov hrávalo toto predstavenie. Pre nás to bol priam posvätný projekt, účinkovali v ňom samé legendy. Takže keď potom prišla ponuka ísť robiť anjela po Milke Vášáryovej, priznám sa, mala som veľké obavy. Keď som pred rokom videla v televízii reprízu toho starého predstavenia, bolo to, ako keď sa človek v dospelosti vráti do svojej detskej izby a zdá sa mu hrozne maličká. Zrazu som nechápala, prečo som mala taký obrovský rešpekt pred pôvodnou inscenáciou. Možno neskromne poviem, že to nové predstavenie je lepšie, modernejšie, a myslím si, že za postavu anjela sa vôbec nemusím hanbiť. Stretávam sa s pozitívnymi ohlasmi. Môj anjel a anjel Marty Sládečkovej je úplne iný ako zasnívaný a roztúžený anjel Milky Vášáryovej.
