Po prestávke v divadle aj na televíznej obrazovke sa Zuzana Tlučková vracia s novým lookom i silou, ktorú medzičasom načerpala.
V ktorom bode sínusoidy sa práve nachádza váš život?
Zuzka: Myslím, že v spodnej tretine, ale krivka začína stúpať smerom hore. Je to dobré obdobie aj preto, že sa začínajú črtať nové pracovné ponuky a vďaka nim sa pomaly opäť „zviechavam“. Navyše sme zdraví, takže čo viac si človek môže priať.
Hovorilo sa o tom, že zrušenie Divadla West, v ktorom ste pôsobili dlhé roky, vás akoby položilo na lopatky.
Zuzka: Bol to ten najsilnejší úder, aký som zažila, hoci som už niekoľko rokov na voľnej nohe. Hoci pre mňa bolo vždy úžasné, že som robila iba veci, ktoré som chcela a ktoré sa mi páčili. Zrušením divadla sa však moja situácia skomplikovala. Ak sa to dá povedať, West bol pre mňa akousi zárukou. Keď som v ňom za mesiac odohrala niekoľko predstavení, mala som aspoň z čoho zaplatiť šeky, najmä ak sa nečrtala iná možnosť, ako si privyrobiť. Byť na voľnej nohe nie je jednoduché. Kým máte partnera, tak sa to dá, pretože časť bremena dokáže niesť za vás. Horšie je to, keď ste sama s dvomi deťmi a gro výdavkov je iba na vás. Potom je to nočná mora. Máte len toľko peňazí, koľko si zarobíte sama, a robota nemusí byť vždy. Potvrdilo sa to, keď West zatvorili.
Čo prvé vám napadlo, keď ste sa to dozvedeli?
Zuzka: Samozrejme, že to boli práve tie existenčné veci. Neprichádzalo do úvahy, že by som si mohla kúpiť nové čižmy, keďže môj príjem bol ohrozený, rozmýšľala som, ako zaplatiť inkaso či úver.
A riešenie?
Zuzka: Rozmýšľala som aj o tom, že herectvo zavesím na klinec a začnem podnikať. Dokonca som sa o to pokúsila. Požiadala som svoju kamarátku, ktorá podniká v oblasti rozvozu a distribúcie, aby ma zamestnala. Pozrela sa na mňa a začala sa smiať. Vraj to určite nemôže byť až také zlé. Hovorila som jej, že je to veľmi zlé. Trvala na svojom a podporovala ma, aby som vydržala, že sa nebudem musieť zamestnať. Teším sa, že mala pravdu. Bola som však odhodlaná, nebojím sa roboty. Mám dve zdravé ruky, a ak by sa nedalo inak, išla by som robiť čokoľvek. Pochádzam z veľmi skromných pomerov a čo sa týka materiálnych statkov, u nás doma ich nikdy nebolo veľa. Prežila som však nádherné a šťastné detstvo. Hovorila som si, že neuškodí ani mojim synom, ak nebudú mať všetko, na čo si zmyslia. Keď som sa však prestala ľutovať, uvedomila som si, že nariekam zbytočne. Stále je kopa možností.
Karta sa, našťastie, obrátila...
Zuzka: Na jednej strane som rada, lebo herecké povolanie milujem, a keď padne tá obligátna otázka, čím ste chceli byť, tak pokiaľ mi siaha pamäť, vždy som túžila byť herečkou, a ani si neviem predstaviť, čo iné by som mohla robiť. Ale priznávam, že boli obdobia, keď som tú voľbu oľutovala.
Komunikovali ste po zatvorení divadla s jeho riaditeľom Ľubom Romanom?
Zuzka: Nie. West zatvorili v máji, potom nastalo také hluché obdobie. Iba som počula, že sa riaditeľ snaží presunúť niektoré predstavenia do nového priestoru. Nakoniec vznikla spolupráca s Theatrom Wüstenrot, ktoré sídli v Istropolise. Jeho priestory poznám, účinkovala som tam už počas vysokej školy a prežila som tam úžasné obdobie. Zaujíma ma preto, ako sú tam dnes ľudia zvyknutí chodiť.
Už ste sa tam udomácnili?
Zuzka: Tým, že účinkujem aj v agentúrnych predstaveniach, s ktorými chodíme po celom Slovensku, zvykla som si na rôzne priestory – či je to divadlo, kultúrny dom alebo kinosála. Ak je dobrý kolektív, na prostredí nezáleží. Keby som však mala v jednom prostredí prežiť dlhší čas, tak potrebujem nejaký kútik pre seba, kde sa môžem zložiť a preštudovať si texty.
Čo je vo vašom kútiku?
Zuzka: V prvom rade scenár a potom v posledných rokoch nevyhnutne aj dioptrické okuliare (smiech).
Okrem predstavení vo Weste vás čaká aj premiéra ďalšej hry Rozmarný duch, s ktorou budete brázdiť Slovensko. Ako popri tom stíhate riadiť domácnosť?
Zuzka: Keď máme nakúpené a navarené, nie je čo riešiť. Môj mladší syn Lukáš ma vie zastúpiť aj v kuchyni, robí vynikajúce špagety. Ale myslím si, že moji synovia sú vo veku, keď sú radi, že vypadnem z domu. Minule som prišla domov skôr z práce a u nás sa veselo žúrovalo. Ale kým sa nesťažujú susedia a nič nie je zdevastované, nevadí mi to (smiech).
Ako sa vám býva v novom dome?
Zuzka: Veľmi dobre. Už sme sa udomácnili, máme ho celý zariadený, sme tam šťastní.
Aj tak pôsobíte...
Zuzka: Ďakujem, ale pribrala som zo štyri kilá. To má na svedomí naša spoločná letná dovolenka s Martou Sládečkovou. Boli sme v Chorvátsku, a ak nerátam tých pár pomalých gest v bazéne, takmer vôbec sme sa nehýbali. Ale potrebovali sme presne takúto dovolenku. Má to, samozrejme, svoje následky, ktorých som dosť lenivá sa zbaviť (smiech). A keď mám pred premiérou, je to také sladké obdobie, keď sa potrebujem dopovať čokoládou.
Ale aj vlasy máte iné...
Zuzka: Mala som červený preliv, ktorý sa však rýchlo vymyl a stále som musela chodiť ku kaderníčke, čo ma prestalo baviť. Zvolili sme prirodzený tón, som pôvodne gaštanová, tak sme sa k tejto farbe vrátili. Keďže som ako každá iná žena, ktorá potrebuje všetko vyskúšať, tak som už bola blondína, baklažánová, červenovlasá aj medená...
Andy Kraus o vás povedal, že ste výrazná herečka, ktorá potrebuje čas, aby sa príliš neokukala. Súvisí táto zmena imidžu aj s tým?
Zuzka: Sama som zvedavá, ako ma prijmú v novej role, ktorú mi Andy ponúkol. Okrem „okukanej“ totiž existuje ešte výraz zaškatuľkovaná. Andy povedal absolútnu pravdu – po tých postavách, ktoré som stvárnila v televízii, som vedela, že s postavou v Kutyilovi s. r. o. som na obrazovke na istý čas skončila. Inak by som už divákovi liezla na nervy. Viem, že aj tá pauza je na niečo dobrá, a diváci si mali čas odo mňa oddýchnuť. A chápala som aj tvorcov, že po postavách v sitkomoch ma nemôžu obsadiť do niečoho serióznejšieho, pretože by mi len máloktorý divák uveril.
Bude to opäť sitkom alebo úplne niečo iné?
Zuzka: Andy bude ťažiť z toho, že som komediálna herečka. Moja postava by mala mať láskavý humor, ale nechcem o tom bližšie rozprávať, pretože som ešte nečítala scenár. Andy len potreboval vedieť, či by som do toho išla, a ja som súhlasila.
On na vás v kútiku duše zrejme asi stále myslel...
Zuzka: Prežili sme nádherné obdobie, či už pri nakrúcaní Susedov alebo Kutyila s.r.o. Rozumieme si ľudsky aj profesionálne. Keď West zatvorili, odporúčali mi známi, aby som mu zavolala, či by pre mňa niečo nenašiel. Nechcela som. Keby ma potreboval, ozval by sa aj sám. Nechcela som naňho tlačiť. Po roku mi zavolal a ja som ani na sekundu nezaváhala. Nakrúcať by sa malo začať v januári.
Zdá sa, že k absolútnemu šťastiu vám nič nechýba...
Zuzka: Presne, je to tá sínusoida. Netýka sa to len povolania, ale aj osobného života. Je to dobré, inak by ten život bol nudný a jednotvárny. Nerada by som však rozoberala svoje súkromie, prešla som si svojím a je to pre mňa uzatvorená kapitola.
Do starých rán netreba štuchať, ale ľudia by boli radi, keby vás videli po niekoho boku...
Zuzka: Nechcem teraz... ani zakríknuť to nechcem. Je mi veľmi dobre, naozaj. Som vyrovnaná, spokojná a nechcem si to svoje sladké obdobie momentálne kaziť.
Nie je v tom strach?
Zuzka: Určite áno. Aj obozretnosť a všetko s tým spojené. Preto si hovorím, na čo riskovať? Budem žiť síce sama, no spokojná, šťastná a vyrovnaná.
No i láska si vás možno nájde...
Zuzka: Ale však... Keď sa nájde, nedám si odtrhnúť rukáv. Vôbec to neriešim a nezamýšľam sa nad tým.
Omladli ste výzorom, a zdá sa mi, že aj duchom...
Zuzka: Čítam knihu o anjeloch...
To máte teraz nejaké „duchárske“ obdobie?
Zuzka: Presne tak. Je to úžasné, ako práca dokáže človeka ovplyvniť.
Ako ovplyvnila vás?
Zuzka: Keď sme začali skúšať Rozmarného ducha, bola sa na nás pozrieť istá pani Gabika, ktorá vidí anjelov a duchov. Keď sme ich na javisku vyvolávali, kontrolovala nás, či nerobíme chyby, a žartujúc sa nám vyhrážala, že sa nám to istotne raz aj podarí. Nikdy som na duchov neverila, aj keď sme s Martou boli na Bali a videli sme zariekavať šamana, hovorili sme si, že je to hlúposť. No keď táto pani prešla po javisku a upozornila nás, kde sú dobré a kde zlé zóny, kde je dobrá a zlá energia, prebudila moju zvedavosť.
Ako?
Zuzka: Myslím si, že ľudí odjakživa zaujímalo všetko tajomné a to, čo sa týka nevysvetliteľných javov. Snažím sa osvojiť si myšlienku, že každý z nás má svojho anjela, ktorému ubližujeme, ak šírime vôkol seba zlú energiu. Aj sa na týchto veciach smejem, aj to beriem vážne. V tej knihe sa píše dokonca o tom, že každá domácnosť má svojho ducha, ktorého po príchode domov treba pozdraviť. Niečo na tom bude, pretože anjelov ľudia spomínajú už roky rokúce. Ak človek v niečo verí, zdá sa ten život akýsi jednoduchší. Myslím si preto, že nikomu neublíži, ak prídem domov a okrem našich psov poviem ahoj aj anjelovi. Hoci môj syn si myslí, že som čistý blázon (smiech).