detstvo je príjemné, aj keď sa pri tom občas neubránite dojatiu. Ale to predsa tiež patrí k Vianociam...Keď zavoňali mandarínky
„Mohla som mať asi štyri roky, keď som pod stromčekom objavila kočík pre bábiky, po ktorom som veľmi túžila,“ začala svoje rozprávanie Zuzana Tlučková. „Teda – hneď som ho neobjavila, pretože keď sme vošli do izby, zakrývali ho otvorené dvere. Pocítila som obrovské sklamanie, ale vzápätí takú úžasnú radosť, až mi vyhŕkli slzy. Tak vrúcne som ďakovala Ježiškovi za splnenie svojej túžby, až som tým rozplakala aj svojich rodičov...“ Kočík bol na tie časy drahý, stál štyristo korún, ale malá Zuzka po ňom tak veľmi túžila a mama jej tak veľmi chcela splniť prianie, že celú zimu chodila v poltopánkach. Nekúpila si čižmy, aby našetrila na kočík. Spomienka na mamu, ktorá už nežije, vháňa aj dnes Zuzane Tlučkovej slzy do očí. „Vyrastala som v skromnej rodine, ale rodičia sa usilovali, aby sme nikdy s bratom nepociťovali nedostatok. Mali sme aj hrozno, i keď len z času na čas, mali sme aj hračky a knižky... Keď sme pred výkladom drankali, mama nám vždy vedela vysvetliť, že teraz nemáme na všetko, po čom túžime, ale až našetríme... Nechápem, ako dokázala, že sme boli takí poslušní, len sme sklonili hlavy a pochopili. Moje detstvo bolo úžasné – a Vianoce boli najkrajším obdobím. Keď v byte zavoňali mandarínky, vedeli sme, že sa blíži Mikuláš a po ňom už čoskoro prídu Vianoce. Tešila som sa na zdobenie stromčeka, pri ktorom si otec vždy pospevoval a mama za zatiaľ zvŕtala v kuchyni... Milovala som mamine zvyky – to, ako odriekala poďakovanie Pánu Bohu za všetko, čo nám doprial, ako kládla šupiny z kapra pod obrus, aby sme mali veľa peňazí, ako krájala jabĺčko, aby sme vedeli, či budeme všetci zdraví. Dávala nám oblátky s medom a krížik na čelo... Zdá sa mi, že v mojom detstve bývalo viac snehu. Pamätám sa, ako nám vržďal pod nohami, keď sme sa po večeri všetci spolu vybrali na prechádzku po našom košickom sídlisku Terasa. Pozerali sme na hviezdy a filozofovali o tom, či je aj tam život a či tam majú teraz Vianoce...“
Deti vyrastú...
Keď sa Zuzana Tlučková vydala, snažila sa dodržiavať zvyky, ktoré si priniesla z domu. Pripravuje podobné menu, len kapustnicu varí na želanie detí raz východniarsku, inokedy podľa receptu babky z Trenčína. „Do tej východniarskej dávam klobásu, údené mäso, sušené huby a priamo na tanieri za lyžičku smotany.V tej trenčianskej sa kapusta rozmixuje a smotana sa leje priamo do kapustnice,“ vysvetľuje. Kým boli deti malé, dodržiavali ešte jeden pekný zvyk: každý rok kupovali dvoch kaprov, a jedného z nich chodievali spoločne vypustiť do jazera v Rusovciach. Popri tom sa mal vyvenčiť a okúpať ich pes, labrador Elvis. Vypálilo to vždy tak, že prvý padol do vody mladší syn. „Preto sme už potom pri odchode z domu hovorievali, že ideme vykúpať Lukáša, vypustiť kapra a vyvenčiť Elvisa,“ smeje sa herečka. Vianoce majú svoje čaro najmä vtedy, keď sú deti malé. Keď veria na Ježiška, keď im oči žiaria radosťou nad splnenými želaniami. Neskôr majú pre rodičov pôvab darčeky, ktoré pre ne pripravili deti. „Lukáš je tvorivý a zvykol ma prekvapiť vlastnoručne zhotovenými darčekmi, Tomáš zas vždy šetril, aby mi mohol kúpiť sprej či voňavé mydlo. Vždy to bolo veľmi milé.“ Teraz má už mladší syn pätnásť a starší dvadsať rokov a mamu dojíma ich snaha ochraňovať ju.
